LETNÁ FANTÁZIA II.
Ráno ráničko keď vychádza slniečko, asi tak by sa dalo nazvať moje prebudenie, ľahko sa vstávalo, ľahký bol deň, ľahko sa líhalo, len čo som privrel oči bol som tam . . .
Kde to jsem?
V jaskyni stojím s ostatnými, tak ako som sa tam zanechal...
čudné, a teraz čo? Začal som sa prechádzať nikto nič nevraví, len tíško
čaká. Hľadám svojich blízkych, ale niet ich, nikoho.
Dobre tak čakám tiež, na čo nevedno. Život v reálnom svete plynul ďalej normálne, vlastne nenormálne, tie útoky a čierne mágie na mňa akoby nemali už vplyv.
Už
žiadne dlhokánske čistenia DNA, príveskov a reverzov maximálne len nejaké
uhranutia a pod., ale to sa vyriešilo raz dva, väčšinou tá závisť bola
spojená s hmotnými vecami.
No len keď som sa navštívil v jaskyni,
bola tam nuda . . . čo akože teraz? Tak sa aspoň prechádzam v dave
a pozorujem.
Pri vchode ležia odložené môj meč a štít, na čo sú mi?
A keby som šiel von? Dá sa?
Nedostávam odpoveď tak som sa ozbrojil
a vyšiel, fuu dá sa to, tak si urobím prieskum, čo to tu vlastne je, čo to
znamená.
Akonáhle som vyšiel vonku pred jaskyňu začala ma páliť pokožka,
chvíľku som postál, uvedomoval si či je to reálne, bolo, vraciam sa, vonku
nejaká akoby rádioaktivita . . .
. . . aha a jaskyňa poskytuje akúsi ochranu, ta membrána tu nie je len tak, chápem. Chodím hore dole skrz, je to tak potvrdzujem si, už som vyšťavený vraciam sa do úkrytu, všetko sa prenáša do reálneho sveta.
Škrabe ma koža, jéj ja výmyselník neposedný, nuda sa mi protiví, no tak teraz trp. Chodím po jaskyni, som z toho nejaký nervózny a unavený.
Obzerám sa a úplne v pravom rohu jaskyne vidím
kreslo, ale zvláštne kreslo, také podobné ako sa používalo v Amerike na
popravu väzňov. Vysoké operadlo bez madiel, hmm to je ozdravné kreslo mi
cinklo, isto ozdravné?
Vyzerá zvláštne, chlapík čo stojí pri ňom sa na mňa
usmieva a ukazuje posunkom "sadaj", tak s dôverou sadám, uuu ťažko
vydychujem to je úľava, bordel zo mňa opadol, pokožka ma nepáli, ešte že tu je . . .
Plynul čas a já poznával
Ďalšie dni ak sa prepnem do jaskyne len tam stojím, ale neriskujem ísť von, lenže, neposedník preveľký si dumká: veď keď, je tu kreslo, na chvíľku môžem vyjsť, budem to kontrolovať, dobre, nadšene beriem výstroj a idem.
Opustil som jaskyňu hneď cítim pokožku, ale trochu
vydržím, že. Obzerám sa, chápem, že veľa vecí sú archetypálne spravené pre moje
lepšie pochopenie a spoznanie na základe už zažitých vnemov, ale čo
znázorňuje tá pustatina?
Preboha . . . to je Zem, planéta naša, to to znázorňuje, no
to mi vyrazilo dych. Vrátim sa? Lenže, už vidím prichádzať niekoľko postáv,
idem im pomôcť prejsť, ale ostražito, živo si pamätám na bosorku.
Neviem koľko
času prešlo viacero ľudí prišlo a stratilo sa v jaskyni, už nikto
idem dnu aj ja a utekám ku kreslu, musím počkať bolo obsadené, po chvíľke
už je fajn.
A tak to pokračuje nejaký čas, neviem, či čas v jaskyni
je totožný s reálnym, ale asi áno, vyzerá to tak. Chodím pomáhať
prichádzajúcim, nie som sám, lenže keď v kľude a tichu pracujeme,
prichádzajú zvuky, nepekné a ako tornádo sa na nás valia akési postavy . . .
Útočníci přitvrdili, situace graduje
Nestíhame ich odrážať toľko ich je, snažia sa zachytiť prichádzajúcich, to nedovolím! Srdnato sa s nimi bijem, ten dej tak rýchly, že ani najdynamickejší film by to nedal.
Moje myseľ nestíha reagovať, za to moje telo je obratnejšie, také
pohyby som nevidel ani v kung fu filmoch, prosto šialené.
Je ich menej, utekajú, aha už viem prečo rúti sa na nás akási obrovská potvora akoby dinosaurus, robím v tej obrovskej rýchlosti neuveriteľný výskok a zasadzujem jej ranu za temenom.
Všetko sa
rozplýva, to čo zase bolo, smršť udalostí a zrazu všetko zmizlo, všetko,
fatamorgána? Nie to bolo reálne, ťažko dýcham, idem dnu na kreslo.
Útoky pri
prevádzaní prichádzajúcich boli, väčšie menšie, už to nebolo o ich
podopieraniu, ale ich ochrane, ale už nebol taký kľud, ako na začiatku.
Leto bežalo zvláštne v reáli, ale aj tu na pustatine, pred jaskyňou, prichádzajúcich bolo menej a menej, útoky boli zúrivejšie, až raz jedného dňa sa začala triasť zem.
Začali sa prepadávať určité úseky, vytvorili sa
ostrovčeky, dole, veľmi hlboko, tiekla čierno čierna láva, pár našich oponentov
popadalo dole, za vresku ich to pohltilo.
Fuu tak tu to nejako graduje, ako
ďalej? Na jednom ostrovčeku ostali ľudia, od tej chvíle, už som ich nevidel ako
postavy, ale ako na bielo svietiace vajcia, prosto pretiahnuté gule.
Ako sa k nim dostanem? Spoza mňa vo výške preletela akási kozmická motorka, asi antigravitačná, netuším, sedela na nej žena/bojovníčka.
No to som tu nevidel,
obkrúžila ma kývla hlavou "nasadaj", vyskočil som na motorku, preleteli sme
k ostrovčeku ja som zoskočil a ona postupne povozila každého po jednom,
kým ja som ich bránil pred dobiedzajúcimi lietavcami.
Tvorom čo sa podobali trochu na pterodaktyla a takým tieňom, naposledy prišla po mňa, vysadila pred vchodom.
Na chvíľku dej prestal byť prirýchly, tak sa rýchlo
pozerám na tú spúšť, ku jaskyni už viedol iba úzky chodník, všetko ako ementál.
Neviem čo na to mám povedať, aká zmena, takže končí aj realita?
Nie nekončí, zvuk podobný pri oraní z pluhom sa ozýva všade, to zem sa zaceľuje a zaplátava všetky prepadliská.
Rýchlo, ale plynule, no tak to už nemám nielen slov, ani myšlienku, pomyslím: chvála bohu, ešte je veľa tých čo nedošli . . .