Raz na stráži, stojac na chodníčku, som zase videl pohľad z hora a videl som, že k niektorým bránam smerujú bielo svietiace vajíčka, to ma tešilo, že pokračuje presun. Keď sa nič nedialo, hlavne som pozoroval tú černotu čiernu nepreniknuteľnú . . .

Ďalší objav

Dumal že čo je tam . . . sa ten vír akoby zdvihol na moment zo zeme, môj pohľad rýchlo vkĺzol dnu a zbadal som, pri zemi skupinu svietiacich vajíčok, ktoré boli zoskupené pri sebe, ale mali na sebe čiernu sieť, akoby boli v sieti zamotané, nemohli sa hnúť, boli lapené.

Koľko krát som bol zas na stráži, vždy som snažil uprene, či nezbadám tu anomáliu ten zdvih víru, ale to sa neopakovalo. Čo s tým? Vedel som, že keď tam nekráčam, tak ma to zomelie a bez prípravy?

To dáme, rútia sa na nás . . . . bitka bola dlhá, ale čakali sme na svetlé vajíčka, kým prejdú cez membránu. Podarilo sa! Celkom som sa zapotil, a vtedy ako na povel začalo šialené zemetrasenie všetko sa začalo rúcať, všetko okolo, chodníček sa so sykotom prepadol dole do hlbočiny, zhltla ho láva, ostal len malý výbežok. Ohromný kus priepasti vznikol aj medzi nami a obrovskej
enkláve dravcov, tí v húfoch padali dole ako erodovala krajina, ale ďalší a ďalší sa tlačili smerom k okraju, bolo ich obrovské more. Zemetrasenie bolo búrlivé, začal padať aj múr . . .

Keby som si to vedel o mrknúť, že čo a ako, pripraviť sa, skupinu dať dokopy, no naplánovať.

Do teraz neviem ako, ale vedomím som sa ocitol v oku toho hurikánu, lebo neviem k čomu to pripodobniť, bolo to žriedlo, ťažko to opisovať, ale skúsim:

Z vonku to vyzeralo ako vír, či hurikán, tie pomyselné steny boli veľmi hrubé, naplnené temnotou, ako tmel a mnoho, mnoho tiel a príšer tvorilo akoby tehly, a teda tvorili spolu celkovú, pomaly sa točiacu masu.

Za tým bol ďalší kruh, prázdny, neviem či to sa točilo oproti sebe, nespomí-nam si, bola to bleskovka, ale ta masa tvorila akoby zvon, taký zámotok.

Možno cukrová vata a prechádzala z vrchu do prostriedku, pomaly sa stenčovala a v samotnom prostriedku našej planiny, bola veľká diera, hlboká, veľmi hlboká a dole sa spájala s tou čierno čiernou lávou dole.

Keď černota z lávy akoby v kopčeku dvíhala a pomaly stenčovala, v pomysel-nom prostriedku tej vzdialenosti, tvorila najtenšie miesto.

Som späť stojím na moste, rozhodujem sa okamžite; neviem ako sa nastavuje rýchlosť, ale šialená bleskovka je asi slabota, som pri tej jame v centre temnoty, viem že musím preseknúť niť v tom najtenšom mieste, ako?

Tasím meč a pustím ho na niť, pretína ju, a padá ďalej, je mi smutno za ním, už ho strácam, len čo si vravím o vedomí?

Nemiešať. Ruka sama tasí bič, rovno vrhne a končekom zachytáva meč,
ako gumka sa vracia, to je zázračný bič, aká obrovská diaľka, mám meč, už som sa s ním lúčil, utekám späť.

Stojím na mostíku a pozorujem čo sa deje, že aká trma vrma sa strhne,
pripravujem sa na boj... nič, už viem ako tam poslať len vedomie, to v kľude pozoruje stav v hurikáne, nikto nič, nikto si nič nevšimol . . .

Čierno čierna masa sa pomaly točí ďalej, nit je určite pretrhnutá, akoby sa skracovala sama, už minimálne meter chýba, tie konce ako vo vákuu sa pomaly vzďaľujú, takže nič? Temňákom nič nesignalizuje?

Som v extrémnej pozornosti. Viem, že som spravil ešte niečo iné, ako aj oslobodil uväznených, ale čo?

Neviem, to sa pravdepodobne dozviem neskôr, možno omnoho neskôr, tak ako to býva.

Nie všetko musíme našim aktuálnym mozočkom malým pochopiť. Skupina svetlých vajíčok sa pohla, síce pomaly, ale pohla, s centimetra je meter, ta sieť z nich postupne padá, vyvliekajú sa, joj mi odľahlo, ale to ich čaká dlhá cesta týmto tempom.

Každú voľnú chvíľku prepínam z reality a pozorujem čo sa deje, či na nich budú útočiť, ako im to ide, trvalo to týždeň, ale už sú pred chodníčkom a je to ťažšie a ťažšie centimeter za centimetrom a oddych, už stojím pri nich,
pomôcť im nemám, to musia sami . . . až teraz si to všimli dravci, našťastie až teraz.

Bude koniec?

To dáme, rútia sa na nás . . . . bitka bola dlhá, ale čakali sme na svetlé vajíčka, kým prejdú cez membránu. Podarilo sa!

Celkom som sa zapotil, a vtedy ako na povel začalo šialené zemetrasenie všetko sa začalo rúcať, všetko okolo, chodníček sa so sykotom prepadol dole do hlbočiny, zhltla ho láva, ostal len malý výbežok.

Ohromný kus priepasti vznikol aj medzi nami a obrovskej enkláve dravcov, tí v húfoch padali dole ako erodovala krajina, ale ďalší a ďalší sa tlačili
smerom k okraju, bolo ich obrovské more.

Zemetrasenie bolo búrlivé, začal padať aj múr, jaskyňa . . . kde sú ľudia?

Ako spadol múr, jaskyne v celom našom polkruhu, za ním sa objavilo pohorie a na ňom v takých zvláštnych kapsliach, pripomínali mi niečo akoby z vesmírneho programu...boli všetci, čakajúci samostatne každý v svojej kapsli, ale združení do väčších buniek, možno po tridsať štyridsať.

Aj ja som tam mal miesto, ale bol som akoby v kapsli, ale aj na, už len mostíku, nad priepasťou, už chápem kopírovanie, takže to so mnou neotriaslo, avšak tá spúšť, to bol hrozný pohľad.

Zemetrasenie ustalo. Stojím na mostíku dívam sa do hlbočiny, pozorujem dravcov, tá rýchlosť deja bola ohromujúca, musím to vstrebať, to čo
akože? Koniec? Pokračovanie?

Preblýskava mysľou prúdy otázok, cvakot zubov a ryk dravcov počuť až ku mne, pozerám na kolegov na mostíkoch, asi majú podobné pocity, lebo vyjavene zírajú na to všetko. Tak len my sme tu ostali stáť s mečmi a štítmi?

Hrom do palice! To ja som strážca brány, sa uvedomujem...to už kričím na pekelné bytosti: JA SOM STRÁŽCA BRÁNY!!!!

Pravou rukou dvíham meč smerujúcich na nich, a poklepem štít na mojej ľavici, JA SOM STRÁŽCA BRÁNY!!!, aj moji kolegovia kričia, aj oni cvendžia zbrojom, vidím ich hrdosť, oddanosť a nezlomnosť!

To sme my, my z kade ruka, z kade noha, zemský pozberanci, sme to my! A my sa nevzdáme!!!

Usmievame sa navzájom na seba, taký príval energie, že musíme svietiť cez celý vesmír, fuu to je sila, to náš ROD, to MY!!!

A vtedy frontálny útok, čo malo krídla, cez priepasť na nás, obrovské skupiny na každého strážcu. Rýchlo bojový postoj a ide sa na to . . . odbíjajú sa pár metrov odo mňa, mrknem na kolegu napravo, tiež to isté.

Čo to je?
Akási guľa chráni každého z nás, lietavce padajú v húfoch dole do čierno čiernej lávy. To stoplo ich prúd, už len stoja, rykot prestal, bez zvuku na nás civia, zabijáckymi pohľadmi, už sa neodvažujú útočiť.

No to bolo husté, vstrebávam to všetko, skľudňujem sa, som v strehu, ale pokoji.

Kedykoľvek mám v realite čas premostím na mostík, ale bez zmeny, všetko je rovnaké bez vývinu a takto to pokračuje pár týždňov, keďže sa klasicky na mostíku nudím, večer v posteli, nasávam a vnímam detaily toho všetkého, riešim čo znamenajú, či je to obraznosť, archetypy, či to priamo ukazuje stav na zemi, atď.

Sme za polovičkou septembra a ja stojac, nemám pokoja, a kladiem si opakovane otázku: ako to bude ďalej? ako sa to vyvinie? Kedy bude koniec?

Šupa, akoby ma zasiahol blesk, dostávam takú nálož obrazov chronologicky, že množstvo som si nezapamätal, nestíhal som . . . čo pamätám: čierna láva stúpne až po okraje mostíkov, nezastaví sa a zaleje všetko . . .

Kompletne zaleje, až po vrcholky tých hôr, vidím sa ako so strážcami poslední, utekáme na vrchol, ale to nepomôže, zaleje aj mňa tá černota a keď pri mojom kriku sa vlieva do hrdla počujem kovový robotický zvuk . . .

Všetko zničí, všetko sa roztaví, dlho je tam černota, potom začne ustupovať, až sa stratí z povrchu, krajina sa začne obnovovať zdvíha sa zemina, až do bodu pustatiny, začnú rásť trávy sem tam, stromy, zazelení sa komplet, prídu zvieratá, ľudia a všetko . . .

Celý cyklus sa opakuje už v závratnej rýchlosti, podotýkam trvalo to maximál-ne pár sekúnd, ale ten objem dát bol obrovský . . . sa čudujem, že ma to neroztrhlo, no to som ja nudista. . . .

Teraz stojím na mostíku, kolegovia tiež každý na svojom, bez zmeny . . .

Začala jeseň, len spomienky na letnú fantáziu ostali.

Janík - vaš "strážca"